November 27, 2010

Alexandra Šupolová: Deň, keď som stretol Sally

Sedel som pred svojim prázdnou miskou a už mi poriadne škvŕkalo v bruchu.
Ľudia si myslia, že my psy nemáme city, že vydržíme všetko, aj hlad, aj večné rozkazovanie. To sadni, ľahni, dones, daj mi labku, mi naozaj lezie hore mojou papuľou. Volám sa Roky, môj majiteľ je veľký muž bez srste, je smiešny. Pred troma mesiacmi som sa cítil ako v tom najluxusnejšom psom hotely. Veľký muž ma kúpil a doniesol svojej priateľke, krásnej Darinke. Tak ju tuším volal. Ľúbila ma, hladkala, škrabkala, kŕmila, chodila so mnou von a ja som brechal od šťastia. Raz som však počul ako Darinka spomína akúsi Ameriku, ani neviem čo to je, asi nejaké nové granule a potom už jej nebolo.
Od vtedy sa všetko zmenilo. Veľký muž bez srsti a o mňa vôbec nestará.
- Vypadni, ty potvora, – povedal mi, keď som ešte stále čakal na svoj prísun potravy.
- Som hladný, – zabrechal som.
- Buď ticho, - zareval.
- Nebudem ticho, som hladný, počuješ? – pokračoval som v rozhovore.
- Buď ticho, ty prašivá potvora, - povedal a už som mal jeho ruku na svojom tele.
Bolelo to. Nemohol som sa ani postaviť. Labky sa mi šmýkali po kachličkách a ja som letmo spozoroval Veľkého muža ako otvára dvere od našej búdy.
Vedel som, že ak teraz nenájdem v sebe silu, zdochnem. Spomenul som si na Darinku, na to ako ma s láskou strihala a robila mi pedikúru. Acch, Darinka. Ani neviem, kde som v sebe našiel toľkú silu, postavil som sa na predné labky, no trošku sa mi zošmykli. Skúsil som to ešte raz a s bolesťou som začal utekať. Veľký muž mi pred ňúfákom skoro zatvoril dvere, ale ja som sa pomedzi jeho laby prešmykol a utekal som dole schodmi. Au, au, - havkal som si v duchu.
- Len si bež, aspoň budem mať pokoj – zareval na mňa Veľký muž.
Na ulici bolo labiek. Vysilený som sa prešmykoval pomedzi ne a hľadal som malú kostičku, alebo čokoľvek, čo by sa dalo zožrať.
- Ahoj, čo sa ti stalo? – prihovorila sa ku mne krásna biela pudlica Sally.
- Veľký muž ma zbil, som hladný. Tvoja pani nemá nejakú granulu? – spýtal som sa jej.
- Veď ty krvácaš. Ja mám skvelú pani, určite niečo bude mať, poď so mnou. – zahavkala Sally a už sme obaja pomaly kráčali.
- Počkaj už nevládzem. –zvalil som sa na trávnik.
- Budem s tebou, - havkala.
- Nie, ty musíš ísť. Tvoja pani ťa bude hľadať.
- Ona ma nájde.
Potom sme chvíľu ležali. Sally mi oblizovala ranu a ja som sa na ňu z posledných síl díval. Mala krásny ňufáčik a zmyselné oči.
- Sally, všade ťa hľadám, - povedala čiernovláska s krásnym úsmevom. - Tak, ty sa staráš o psíka – dodala.
Sally čosi zahavkala. Už som to nevnímal. Zatmelo sa mi pred očami a na moment som mal pocit, že už je to môj posledný nádych.
O niekoľko minút som sa prebudil na stole s bielou plachtou. Pomaly som otvoril oči a uvidel som tú čiernovlásku a Sally, ktorá ležala pri mojom stole.
- Kde to som? – spýtal som sa Sally.
- Už ti bude dobre, moja pani je lekárka, postará sa o teba. – zahavkala Sally.
O niekoľko mesiacov som celý zotavený radostne brázdil ulice zo Sally, stala sa mojou najlepšou kamoškou, neskôr aj ženou, ale to je už iný príbeh.
Čiernovlasá pani, ktorá mi pripomína Darinku, si ma nechala.
Nie všetky zvieratá majú také šťastie ako ja. Na svete je plno Veľkých mužov bez srsti, ktorí sa o nás nechcú starať. Jedno šťastie však je, že existujú Darinky a čiernovlásky.
Hav, Hav.



Alexandra Šupolová - vášnivá čitateľka, blogerka a autorka pripravovanej knihy Mužská Vakcína.

4 comments:

  1. tamara11:20

    držím palce s knihou :) poviedka je milá :)

    ReplyDelete
  2. Jara H. Bertolasi11:32

    Alexandra, držím palce!!!
    Pekné

    ReplyDelete
  3. Dojemná a pekná poviedka.
    Veľa šťastia prajem. :)

    ReplyDelete
  4. Anonymous13:03

    Citala som cast Muzskej Vakciny,chytilo ma to za srdce, preto sa tesim na kniznu podobu.
    Mila poviedka.
    Drzim palce.

    ReplyDelete