Jara H. Bertolasi: Láska až za hrob

„Lacko, Lacko!“ ľadový januárový vzduch preťal výkrik nesúci sa cintorínom. Žena v čiernom kabáte sa priblížila po neodhrnutej cestičke, obišla nedávno zasypaný hrob založený vencami a kyticami, poprášený čerstvo napadaným snehom.
„Bol tu, vidím miesto, kde sa roztopil počas ležania.“ Povedala si pre seba ustarostená žena a poobzerala sa naokolo hľadajúc v bielobe stopy Lackových tlapiek.
Veľa toho nevidela, lebo okolie sa odrazu rozmazalo v prívale sĺz.
„Synček...“ vzdychla si a z hrude sa jej vydral srdcervúci nárek. „Bože, ako si mohol dopustiť, aby matka pochovala svoje dieťa?“
Myseľ otupená žiaľom posledných dní si nedokázala vybaviť tvár jediného, takmer dospelého syna. Už nikdy nevstúpi do voňavej kuchyne, neovinie jej ruku okolo pliec a nepoloží bradu na jej temeno. Už nemá význam variť, ani vypekať, nemá zmysel žiť. Jediný zmysel leží hlboko v ľadovej zemi a s ním je pochované aj jej srdce.
Niekto začal do jej mysle premietať film.
„Maminka, však sa nebudeš hnevať.“
Paľko vstúpil do dverí, spolu s ním sa priplazil ľadový vzduch a omotal sa jej okolo členkov. Oblečený v zelenej bunde mal brucho neprirodzene vypuklé a rukou prestrčenou pomedzi zapnuté gombíky si ho pridržiaval.
„Nenahneváš sa?“ zopakoval.
„Paľko, už si mal byť dávno v škole. Čo tu robíš?“
Chlapec ostal stáť v rozpakoch, akoby na tento prehrešok vôbec nepomyslel. Bunda sa zavlnila a vyšiel spod nej zvláštny zvuk.
„Našiel som ho v kontajneri ako tichučko kňučí a trasie sa od zimy. Pozrel som dnu a tie oči ma tak prosili...“ to už rozopínal bundu a v hrsti držal ušpinené, vyľakané a vyhladované šteniatko.
Matka zhíkla.
„Paľko, čo s ním budeme robiť? Veď sa v tom kurníku ledva pomestíme.“
„Bude spať u mňa v izbe, postarám sa oňho,“ využíval chlapec medzeru v maminej obrane. Pocítil, že jej stanovisko nie je vôbec jednoznačné. Pozerala na chlpatú guľu v synových rukách, váhala a srdce jej mäklo nehou.
„Vieš ty, koľko je so psom starostí?“
„Maminka, ty si poklad! Hneď mu idem urobiť pelech.“
„Počkaj, počkaj, a do školy...?“
„Napíšeš mi ospravedlnenie z vážnych rodinných dôvodov. Veď som práve zachránil nového člena rodiny.“ Úsmev sa mu rozlial po chlapčenskej tvári.
Matka medzitým vybrala z chladničky škatuľu s mliekom, prihriala ho a naliala do starej misky.

O nohu sa jej oprela psia hlava a prerušila tok obrazov. Utrela si oči a vysiakala sa do premočenej vreckovky.
„Tu si, tuláčik.“
Psík zakňučal a upieral pohľad striedavo do jej tváre a k miestu, kde naposledy spolu s jeho priateľom zmizlo aj materinské srdce.
„Ja viem, že ti chýba. Ale toto nie je vhodné miesto na spanie, Lacko.“
Pes zakňučal ako odpoveď.
„Poď chlpáč, doma už ťa čaká miska s jedlom.“
Zohla sa, stiahla rukavice a ku koženému obojku pripla vodítko.
„Nemôžeš tu ostať, zamrzol by si. Paľko sa už domov nevráti, nemusíš ho strážiť.“
Kľakla si k nemu do snehu, poškrabala za ušami a zopakovala posledné slová.
Lacko sa ani nepohol, len sa jej díval bez prestania do očí a vôbec by ju v tej chvíli neprekvapilo, keby k nej prehovoril ľudskou rečou. Lebo ak by to tak bolo, prvé, čo by počula by znelo: Strážim tvoje srdce, kým si preňho znova neprídeš.


Jara H. Bertolasi vyštudovala na UMB v Banskej Bystrici taliansky jazyk v odbore tlmočníctvo a prekladateľstvo, čomu sa aktuálne venuje. Je autorkou románu Nahí strážcovia raja.