Zuzana Šedá: Zachráňte Miša!

„Vravela som ti, nenos do domu to prašivé šteňa! Ale ty si nedáš povedať! Ty si najmúdrejšia! Teraz to máš tu! Nakazí celú rodinu! Aj to malé nenarodené...“ s lamentovaním sa vovalí svokra do kuchyne práve vtedy, keď zoškrabávam z prihoreného koláča okraje. Preto v prvom momente nereagujem, ale snažím sa ukryť svoj ťažký zločin pred jej orlím zrakom. Samozrejme, márne.
„Zase ti prihorel?“ škodoradostne sa uchechtne.
„Kto nás nakazí?“ pýtam sa konečne, lebo odkedy mám Lauru, desím sa slova choroba ako čert svätenej vody.
„To šteňa, čo si dovliekla od Svátkov! Cico má tuberu! Včera ho odviezla sanitka. Tetka Kotúlka mi teraz vravela,“ zmizne svokre úsmev z tváre a nahodí pre zmenu tragický výraz.
„Ale to sa hádam na psa neprenáša...“ snažím sa protestovať.
„Prenáša, veru prenáša. Nevieš, že Kotúlkin vnuk je doktor? Ten Karol, no ten, čo mu žena ušla a nechala mu dve deti. Len tú malú si vzala, tú ryšavú, ale tá vraj nie je od neho. A ani s tým to nemá, čo s ním ušla. Vraj s nejakým hercom, či spevákom...“
„A ten doktor vravel, že je to prenosné?“ prerušujem ju, lebo, keď ona začne s vysvetľovaním kto s kým a kedy, neskončí ani do druhého dňa.
„Áno, áno, vravel, lebo aj Kotúlka chcela od Svátkov jedno šteňa, ale potom nevzala. So Svátkovou sa povadili pre tie role, tak nevzala. A teraz mi vraví, že dobre urobila, lebo starý Cico má tuberu a Karolko jej povedal, že sa to môže aj na človeka zo psa preniesť.“
Obleje ma studený pot a mimovoľne si siahnem na brucho. V tej samej chvíli vyzriem z obloka. Laura naťahuje čierne chlpaté šteňa a vyzerá tak šťastne a spokojne, netuší, že jej niečo hrozí. Chorá býva málokedy.
„Nie je očkovaná!“ vyhŕkne zo mňa.
„Ty si ju nedala zaočkovať? Aj minule v správach dávali, že niektorí rodičia sú proti očkovaniu, ale to by mi nenapadlo, že aj ty... No, pekne sme dopadli, decko nám umrie, lebo panička vymýšľa všelijaké novoty...“
„Nič nevymýšľam, nemohli ju a teraz, keď som tehotná tiež nemôžu, je to živá vakcína, mohlo by to malému ublížiť,“ bránim sa.
„Živá vakcína, živá vakcína. A teraz ti ten živý nakazený pes oblizuje decko! Keby tu bol Štefan, ten by ho hneď...“
Vybehnem na dvor. Laura práve hádže Mišovi loptičku. Teda, snaží sa hádzať, ešte jej to veľmi nejde. Mišo vrtí chvostom od radosti, vyplazuje uslintaný jazyk. Zjavne je to najšťastnejšie šteňa pod slnkom. A ja mám teraz prerušiť túto idylu! Ale dieťa je na prvom mieste. Chytím Lauru za ruku.
„Poď Lauruška, dáme si koláčik!“ lákam ju na jedlo, lebo to vždy funguje. Teraz asi nie. Vie, že mi koláč prihorel, preto nechce ísť? Ťahám plačúcu Lauru od prekvapeného Miša, vo dverách takmer prevalím víťazoslávne sa tváriacu svokru. Ako keby som počula jej myšlienky. Zase si nevieš poradiť, milá Ela! Mal si ten môj Štefan radšej vziať tú Alicku!
V kúpeľni púšťam horúcu vodu a drhnem dcérku ako zmyslov zbavená.
„To už aj tak nepomôže, týždeň sa s ním oblizovala,“ kritizuje moje počínanie svokra a odmietavo krúti hlavou. Mám chuť namieriť tú horúcu sprchu na ňu. Pokazila by som jej čerstvú trvalú a zmyla tú fialku, čo na nej má.
„Mala by si ho dať okamžite utratiť! Pošlem ti Lojza, má pušku.“
„Pušku?“ zdesím sa. „Hádam radšej injekciu, keď už to musí byť,“ snažím sa namietať.
„Musí byť? Ona sa ešte pýta, či to musí byť? Neskutočné! Čo si ty za matku? Pes je pre teba dôležitejší?“
Vie veľmi dobre, že nie je. Iba ma chce trýzniť, ako vždy. Nikdy nevynechá príležitosť, aby mi dala najavo, aké som nemehlo, odľud či škrata, ktorá si jej dokonalého synáčika vôbec nezaslúži.
„A za injekciu je škoda peňazí! Pošlem ti toho Lojza,“ zvrtne sa na opätku, teda určite by sa zvrtla, keby nejaký mala a keby sa jej s tými stodvadsiatimi kilami dalo zvŕtať.
Nesnažím sa ju zadržať, som rada, že konečne vypadla, aj keď ten Lojzo sa mi vôbec nepáči. Tá jeho puška sa mi nepáči. Len dúfam, že Laura z toho, čo sme tu rozprávali, nič nerozumela. Ani jej by sa to nepáčilo. Pozriem na ňu. Už neplače, hrá sa s mydlom. Natiera si ho až k lakťom, je ružové, určite si predstavuje, že má ružové rukavičky, je víla a začaruje zlú maminu, ktorá jej nedovolí hrať sa s Mišom. Preháňam. Už mi celkom šibe! Ale čo ak má svokra pravdu? Ani Štefan tu nie je. A keby aj bol, nič by mi nepomohol. Takéto veci on nerieši. A keď sa ukáže, že som sa zmýlila, riešenie bolo iné, aké som zvolila, je ten najmúdrejší z múdrych.
Zavolám detskej lekárke! To mi napadne ako prvé. Tento mesiac som jej už síce volala asi štyrikrát a vždy to bol planý poplach, ale hanba, nehanba, dieťa je na prvom mieste. Nedvíha. Dofrasa, čo teraz? Valika! Nie je síce doktorka, ale lekárnička, no možno bude vedieť.
„Nehnevaj sa, Ela, tak toto naozaj neviem. Myslím si, že skôr nie, ale zaručiť ti to nemôžem. Ešte som sa s takým niečím nestretla. Veď tuberkulóza sa už takmer nevyskytuje.“
Takmer. Ale čo ja s tým jej takmer mám urobiť? Čo ak sa práve teraz vyskytuje na mojom dvore? To ma neuteší, ani keby sa už nikde inde nevyskytovala.
„Dám ti číslo na jedného veterinára. Ten to skôr bude vedieť.“
Utieram Laure ruky, samozrejme, začne rumázgať. Odkrojím jej z koláča a vytáčam veterinára.
„Môže sa tuberkulóza preniesť z človeka na psa?“
„To sa ma pýtate hypoteticky alebo máte konkrétny problém? Lebo, ak to prvé, tak naozaj nemám čas, na stole mám kravu...“
Ten určite nemá na stole kravu, to o mne si myslí, že som krava.
Snažím sa mu vysvetliť situáciu čo najstručnejšie.
„Tuberkulóza je vysoko nákazlivé ochorenie. Určite to doma nedržte. Psa treba utratiť!“
Roztriasla som sa na celom tele. Malá sa na mňa sladko usmiala a malý ma tak silno kopol, až sa mi zahmlilo pred očami. Aký pekný deň to mohol byť!
Znovu vytáčam detskú. Konečne zdvihla.
„Nerobte paniku pani Pagáčová. Zavolajte na pľúcne...“ počúvam pokojný doktorkin hlas a roztrasenou rukou si zapisujem číslo, kde mi to majú objasniť najspoľahlivejšie.
Ženský, tentoraz vôbec nie pokojný hlas po mojom zdĺhavom vysvetľovaní vyštekne:
„Dám vám doktora,“ a tak znovu, už ani neviem koľkýkrát, rozprávam príbeh o tom, ako sme si vzali malé chlpaté šteniatko, ktoré mi tak veľmi pripomínalo psa Miša z môjho detstva, že som ho jednoducho u tých Svátkov nemohla nechať. Nie, tak toto doktorovi nerozprávam. Ale o tom veterinárovom verdikte, to mu poviem..
„Jáj, mladá pani, len vy to úbohé zviera nezabíjajte!“ smeje sa rozveselený doktor a niekoľkokrát ma ubezpečuje, že mojej rodine naozaj nič nehrozí.
„A ako sa volá ten pán s tuberkulózou?“
Privedie ma do pomykova. Chcem povedať celé meno a stále mi chodí po rozume len Cico a Cico, až zo mňa nakoniec vypadne len ten Svátek.
„S tuberkulózou tu žiadneho Svátka nemáme.“
Vydýchnem. Spotená som ako svokra, keď rýľuje záhradu.
Laura už stihla roznosiť koláč po všetkých kútoch domu, ale v tej chvíli by mi nevadilo, ani keby počmárala fixkou moje plesové šaty.
Stále mi to však nejako nedá pokoj. Vpracem špinavú Lauru do kočíka a hybaj k tetke Malinovej. Je to nielen najbližšia suseda Svátkovcov, ale aj najlepšie informovaná osoba v dedine. Ona bude vedieť, aká je pravda.
„Hovno tuberu! Zápal pľúc má. To kto ti takú somarinu...?“
Keď šepnem svokra, len sa zaškerí a mávne rukou. Aj by som ju vyobjímala, ale asi by to neprijala s porozumením. Starí ľudia nie sú zvyknutí na búrlivé prejavovanie citov. Aby som uspokojila svoju citovú potrebu vyobjímam dcérku a doma ešte Miša. Ten chudák ani netuší, aké mal dnes šťastie. Ušiel hrobárovi z lopaty, či skôr Lojzovi spred mušky. Podozrievam svokru, že si to vymyslela. Keď mi môže ublížiť, je schopná tých najhorších konšpirácií. Mišo mi hryzie palce na nohách. Keby ho tak videla svokra! Podľa nej, pes do domu nepatrí.
Keď som jej na druhý deň povedala, že Svátek má zápal pľúc a žiadnu tuberu, pokrčila plecami a vyšla z nej jediná neúplná veta: „Psovi dáš normálne meno a decku...“ hodila rukou a zabuchla za sebou dvere.



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov.