narodila, teta, keď som ku nej prišla na návštevu a iste si to myslel aj môj prvý chlapec, keď som mu chcela dať pusu. Volá sa Miško, je veľmi vysoký a zakaždým sa na mňa usmieva, keď sa naňho dívam pekne zdola. Viete, on je veľký ľudomil, ako vraví moja mamka, pretože na nás dážďovky nestúpa a nepučí nás. Áno, som dážďovka.
Miška som po prvý raz videla, keď som bola ešte celkom maličká - tenká ako vlások. Sedel na lavičke a hompáľal nohami. Bolo práve po búrke, celá naša rodinka vyliezla von a žmúrili sme pred ostrým slnkom. Všade naokolo bola kopa detí - bývame totiž v škôlke. Spočiatku si nás nevšímali, no keď naši susedia povyliezali na chodník, začali výskať a s krikom ich popučili. Puk, puk, puk!- horší zvuk som v živote nepočula. Jedine Miško sa do zabíjania nezapojil a naďalej hompáľal nohami na lavičke. Bol taký zlatý. Ani neviem, prečo sa mi tak páči. Viete, u nás je kopa chlapcov- krátkych, dlhých, s hrubými opaskami alebo tenkých ako slíže. Celý deň sa plazia medzi korienkami a obžierajú ich. Hĺbia si chodbičky, niektorí už majú aj svoje frajerky. Napríklad moja kamarátka Anička je už skoro vydatá. Plánuje, že o dva mesiace nakladie vlastné vajíčka. Ja som však iná. Aj na mňa doma kričia, že nepracujem, že som lenivá, že neprevzdušňujem pôdu, no mne vôbec nechutí hlina. A pre nás dážďovky je to asi tak, ako keby ste vy povedali, že máte alergiu na vodu.
Už ste ju niekedy jedli? Aj vám vadí to nepríjemné škrípanie medzi zubami? Mne hrozne. A ešte tá jej pachuť po korienkoch, listoch a bobkoch. Nevravím, že deti v škôlke kadia na trávnik, ale hocikedy sem pribehne nejaký pes a my to potom musíme natráviť. No fuj! Keby som si mohla vybrať, radšej by som bola tá koza, ktorá obžiera púčiky. A práve preto nemám žiadne vlastné chodbičky. Vlastne, jednu krátku som aj urobila, ale zrúcal ju chrúst Fero, takže to sa neráta. Rodičia sa naňho hnevali, pretože tým potupil moju česť, no mne to vôbec nevadilo. Rýchlo som sa vydriapala na povrch a keď sa spustila ranná rosa, už som mala namierené k Miškovi. Každé ráno sedí na lavičke a z plných pľúc dýcha- normálne počujem, ako odfukuje. Poradila mu to doktorka, pretože má astmu, a tak sa má každý deň poriadne nadýchať čerstvého vzduchu, najlepšie ráno. Aj podľa mňa je ráno vzduch najlepší, pretože je svieži od vody a leskne sa kvapkami. A ešte ho je strašne veľa; viete, je taký „nabobtnaný“. Ako keby ktosi zobral bublifuk a poriadne ním potriasol.
Aj dnes ráno som bola za Miškom. Dýcha už celkom pekne, dokonca ani nekašle. Najradšej mám, keď si sadne na pravý okraj lavičky, pretože vtedy ho môžem pozorovať pekne spod múrika. Je tam chladno, vlhko a nemusím liezť cez chodník. Hocikedy sa zamýšľam nad tým, že by som tam aj ostala. Nedokážem totiž pochopiť, prečo práve my musíme žiť v zemi. Chápete? Je to ako s tým vtipom, v ktorom mama dážďovka vysvetľuje dcére, ako hore na zemi krásne svieti slnko, ako je tam teplo a veselo. A potom sa jej malá dážďovka spýta, prečo práve oni musia žiť vo vlhkej tmavej diere... Asi boli všetky dážďovky v minulom živote hrozne zlé, veľa kradli, pili. Možno som sa narodila ako Hitler a pozabíjala som kopy malých detí aj keď moja mama hovorí, že si z toho nemám robiť žarty. Viete, vtedy pod jednou spaľovňou uhynula aj naša praprateta s manželom, a tak je z toho trocha namäkko. Chrúst Fero mi raz povedal, že som krpatá. Smial sa, že nemám krídla, pretože ma nachytal, ako sledujem Miška. Vravel, že keby som vedela lietať, mohla by som mu pristáť rovno na nose a z očí do očí mu vyznať lásku. Poslala som ho dofrasa, pretože aj tie jeho krídla stoja tak za fajku tabaku, ale možno mal pravdu. V tráve ma takmer nevidno, som strašne pomalá a hovorím veľmi potichu. Dážďovky toho totiž veľa nenahovoria, a tak im zakrpateli hlasivky. Keby som ale vedela lietať, bzučala by som okolo Miška dovtedy, kým by sa po mne nezahnal. No normálne ako po muche! Ani by mi nevadilo, keby si vzal mucholapku...
Ach, to by bolo vzrúšo!
Alebo keby som bola aspoň taká veľká ako dedo Roháč. To by som už udržala ihlu.
Navliekla by som na ňu niť, pochytala by som pár chrústov a pekne by som ich zošila cez zadočky. Vyzerali by ako malé lietadlo, keby sa vzniesli do vzduchu- videla som, ako to raz urobila Zuzka zo škôlky. A chrúst Fero by bol presne v strede a z plných pľúc by nadával. Cez bzučanie by ho ale nebolo počuť, takže by bolo všetko v poriadku.
Jaj, niekedy sa sama seba pýtam, prečo mi aspoň nenarástli nohy. Už veľakrát sa mi totiž stalo, že som Miška nestihla. Viete, najmä v lete praží ostré slnko, ktorému sa musím vyhýbať a steblá trávy sa týčia vysoko do neba. Kým sa nimi prepletiem, trvá to aj hodinu a pre oči mi ostane už len prázdna lavička. Aspoňže mám dobrú predstavivosť, utešujem sa vtedy, a Miška si pekne-krásne domyslím. Najviac sa mi na ňom páčia jeho botasky; obzvlášť šnúrky na topánkach má pekné. Také krikľavé. Niekedy si pripadám ako moľa, pretože ma veľmi priťahujú výrazné farby. Chrúst Fero má jednu kamošku, volá sa svetluška Marta, a raz v noci mi ju bol predstaviť. Tá krásne svietila! Vyzerala ako lampión, celá žiarivá, zelenkavá a taká vznešená... Keď sa vzniesla nad steblá trávy, normálne som sa rozplakala. Od šťastia aj od nešťastia zároveň. Chrúst Fero mi povedal, že som schizofrenický cvok, ale že ma má aj napriek tomu rád. Normálne neviem, čo si mám o ňom myslieť. Podivnejšieho chrústa som totiž ešte nestretla.
O Miškovi som okrem neho zatiaľ nikomu nepovedala. Vždy, keď chcem ísť hore, sa na niečo vyhovorím- napríklad naposledy bol v chodbičke vydýchaný vzduch. Predvčerom tam zase bola veľká tma, ale na to mi až tak neskočili. Aj tak si však myslím, že o mojej úchylke už vedia. Alebo aspoň niečo tušia. Mama mi dnes ráno dokonca prikázala poupratovať celé tretie poschodie, aby som nemala čas niekam ubziknúť. Pre mňa je ale Miško jedinou radosťou v mojom nudnom „dážďovkovskom“ živote. Chcela by som byť hocičím iným, len nie tým, čím som. Ešte aj tá podenka, čo žije dva dni, má viac zábavy ako ja. Môže si lietať, chodiť po vode, je ako taký miniboh na štyridsaťosem hodín. A ja? Celý deň sa len plazím. A keď sa neplazím, tak stojím. Nič viac. Som ako taká električka, ktorá nevie zvoniť. Ach jaj... Viete, čo som dnes ráno našla? Ani neviem, ako to pomenovať, ale vypadlo to Zuzke Šimonovej z nosa. Deti to volajú „džug“ a je to strašne lepkavé. A odporne to zapácha. Dokonca sa musím priznať, že to bolo prvýkrát, čo som sa tešila, že nemám ruky. Pretože keď máte ruky, musíte s nimi neustále niečo robiť. Držať ich vo vreckách, šúchať si oči, škrabať sa vo vlasoch alebo sa rýpať v nose. Fuj. Celé prsty máte polepené, všade sú samé bacily, je z toho chrípka a tak. Dokonca som videla, ako to deti jedia! Podľa mňa im asi nedávajú v tej škôlke veľa jesť, tak som im nanosila nejaké korienky, ale nikto si ich nevšimol.
Som taká rada, že Miško sa nešprtá v nose. Aspoň som ho ešte nevidela. No podľa mňa by sa to ani nedalo, pretože jeho prsty sú trochu krivé, a tak sa mu tam nevojdú. Chvalabohu. Podľa mňa by mali všetkým deťom, keď sa narodia, pokrútiť prsty. Len z prezieravosti a nie veľmi, aby ich to nebolelo. Viete, ako keď ich tľapnú po zadku, tak to by bola hneď druhá vec, čo by urobili.
Dnes večer si pôjdeme s chrústom Ferom zatancovať do baru U nezábudky. On chcel ísť pod Sršní úľ, ale to som mu hneď vyhovorila, lebo obaja sme trochu nemožní v pohybe. Nevieme poriadne utekať a sršne bývajú hrozne náladové. Keď tancujú, vznikne okolo nich obrovský voľný priestor, pretože sa na všetky strany oháňajú žihadlom. Pýšia sa, že to preto, lebo všetkých ohúria svojimi tanečnými kreáciami a nikto normálny sa im to ani neopováži vyhovoriť. Sú to totiž známi zabijaci.
Mala by som sa ísť upraviť. Nie preto, že by sa mi chrúst Fero páčil, ale kvôli Miškovi. Dnes mal narodeniny, a to je pre mňa ako sviatok. Aj som mu blahoželala, učila som sa to naspamäť celé tri dni, ale nepočul ma. Nevadí. Ja som aj tak rada, že mám takého veľkého priateľa. A jedného dňa si ma iste všimne. To mi predpovedala túlavá cikáda a ja jej verím. Ona je totiž strašne múdra- dokonca už vraj vypočítala aj koniec sveta, ale ešte ho nikomu neprezradila. Len dúfam, že prestane snívať o jari a vypočíta si aj dátum vlastnej smrti, lebo všetky cikády, ktoré som doteraz poznala, v zime zamrzli. Už sa teším, ako si zatancujeme. Naučím sa super choreografiu, a potom ňou ohúrim Miška. Ach! Budem taká úžasná, až sa Miško vylieči z astmy a Zuzka Šimonová sa prestane špárať v nose.
Konečne budem mať pocit, že som užitočná!
Peter Šišovský - mladý autor, ktorý má rad psy, a ktorý sa stal pred rokom spoluatorom románu Minulosť ťa dostane, 1. slovenského románu napísaného viacerými literárnymi nadšencami na internete.
No comments:
Post a Comment