Už je to tretí deň od zneuctenia u veťáka a ja stále chodím ako obarený. Nemôžem si ani len poriadne sadnúť, nehovoriac o nočných morách, ktoré mávam každú noc. Vidím v nich obrovského spoteného veterinára s chlpatou hruďou, ako si navlieka rukavice a blíži sa ku mne. Potrebujem trochu vália.
Celé telo mám čudne ochabnuté a nič ma nebaví. Kamkoľvek sa pohnem, vidím tú hrču sadla obalenú v srsti, ako sa vyvaľuje v mojom pelechu, ako žerie z mojich misiek a ako mi berie lásku mojej Terezy. Mením sa na ochabnutého zašlého miláčika a väčšinu dňa hnijem na lôžku. Život sa pre mňa stal nočnou morou. Ani pán Fachitas, ktorý občas príde mi nevadí. Mám ho celkom na háku, dokonca sa mi nechce ani len pohnúť, keď si tou svojou riťou sadne tesne vedľa mňa na gauč a hladká ma. Smrdia mu ruky, ale ja som celkom stratil spojenie so svetom a nevnímam. Hybernujem. Čakám na lepší zajtrajšok. Keby som mohol byť ako ten retriver z reklamy na krmivo, tak by som tú mačku rozdrapil ako žabu a potom by som rozdrapil aj Fachitasa.
O časoch, kedy som sníval o svojej fenke ani nechyrovať. Tereza je jeden hnusný sebec, ktorý myslí iba na seba. Mal som to vidieť už prvý deň, kedy mi nechcela dať z koláča, ktorý jedla. Začínam mať dojem, že za chvíľu sa jej celkom zunujem a vyhodí ma na ulicu ako psa.
Zídem z gauča a smutne sa zadívam cez sklené dvere balkóna. Pozerám na nočné mesto a predstavujem si sám seba, ako Trampa, ktorý blúdi po uliciach a hľadá svoju Lady s ktorou by mohol jesť špagety. Vidím, ako sa medzi mrežami v baraku oproti vynára známa hlava, a tak vyjdem na balkón aj ja.
„Máš sa?“ zavolá na mňa Kokso.
„Idem skočiť z balkóna,“ odvetím do noci a dívam sa na mreže. Potom sa zahľadím dolu a potom zas na Koksa. Čakám, že ma bude odhovárať, že bude šalieť, ale on len ticho hľadí cez tmu a necháva si prefukovať uši.
„Tak ja skáčem,“ zakričím a až vtedy sa znovu ozve.
„Čo sa deje?“ opýta sa znudene.
„Tereza si dovliekla mačku, teda Fachitas jej dovliekol mačku!“
„A?“ opýta sa Kokso s nezáujmom.
„A?!“ neverím vlastným ušiam.
„Aj my máme mačku,“ odvetí po chvíli. „Lujza!“ zavolá Kokso do bytu a po pár sekundách sa unavene dovlečie na balkón niečo strašne ohavné.
Neviem prečo mám na moment dojem, že v tej diaľke vidím svoj odraz, ale potom sa spamätám. Tma skresľuje, má to len trochu veľké uši, je to chudé, je to odporné, slizké, hnusné. Chce sa mi vracať.
„Fuj, to čo je, do pekla!“ zhrozím sa.
Mačka sa naježí a prská na mňa. Kokso ju upokojuje, ale aj tak sa zvrtne a odchádza.
„To je siamská mačka.“ Vysvetlí mi, ale nijak mi to nevyjasní myšlienky. „Vieš, aká je s ňou zábava?“
Ach, aj Koksovi celkom zapieklo mozog. Celý svet sa zbláznil. Rozmýšľam o tom, že ujdem, ale potom ma napadne, že by ma na ulici mohli chytiť bezďáci a zjedli by ma. Takých už bolo. Vrátim sa teda dnu a nechám Koksa s jeho stupídnymi názormi samého. Znovu si ľahnem na gauč a dívam sa na Renátu, ako spí v mojom pelechu. Už si do neho nikdy viac neľahnem, zvlášť po tom, čo si zas oblizovala zadok. Mám dojem, že to už robí viac zo zábavy ako kvôli hygiene, nikto si nepotrebuje olizovať zadok po každom druhom nádychu. A Tereza sa s ňou potom ňuňulká. Čo jej celkom šibe. To jej môže rovno ten zadok olízať sama!
Upokoj sa! hovorím si. Upokoj sa. Takto ma určite čoskoro klepne. A tak začínam zvažovať svoje šance na prežitie. Nič ma nenapadá, lebo každý plán stroskotá na fakte, že som čivava. Jediné, čo mi teda zostáva je zmieriť sa a dať na Koksove slová. Snažím sa veriť tomu, že nijaké stretnutie nie je náhodné a Renáta tu je z nejakého dôvodu. Rozhodnem sa teda, že ustúpim, som predsa len múdrejší a skúsim s ňou vychádzať. Vidím, že sa prebúdza. Zídem z gauča a práve keď ju chcem osloviť sa zo spálne ozve krik a Tereza nahnevane vybehne. Zastane pred nami a oborí sa na nás.
„Ktorý s vás to bol?!“
Nechápem o čo jej ide. Pozriem na Renátu, ale tá sa tvári ako majster sveta, takže mi je jasné, že niečo urobila.
„Ktorý z vás sa mi vykakal na koberec?!! Zúri. Chytá ma záchvat smiechu. Vidíš, Tereza, keď si hlúpa, niet ti pomoci. Toto ti bolo treba? Mačku, ktorá obsiera koberce! Zrazu však zo spálne vychádza aj pán Fachitas a na papieri má položenú tú nádielku, ktorú odstránil z koberca.
„Je v tom červík,“ povie sucho a otrčí Tereze papier s nádielkou. Napne ju na vracanie a zbledne.
Pozrie sa na nás, potom ten humus zabalí do vrecka a na druhý deň, keď sa vráti od veťáka, je na mačku akási nevrlá. Doniesla jej nejaké tabletky a ja sa cítim nesmierne blažene. Potom však zodvihne telefón, zavolá Fachitasa a žiada ho, aby doniesol tie tabletky pre mňa. Zamrazí ma. Pre mňa? Ja som na koberec neklátil.
„Vieš, doktor povedal, že pravdepodobne pojedal jej výkaly, tak musím odčerviť aj Reného,“ povie mu do telefónu.
Zrazu sa celý môj svet zrútil, hľadel som ako skamenený a tie slová sa mi odrážali od stien uší. „Pravdepodobne pojedal jej výkaly.“
Toto je vrcholné zneuctenie! Toto mohol určite povedať len ten veťák bez diplmu. A Tereza mu verí. Tereza, never mu! Ja pojedám jej výkaly asi tak ako ty! Nezaberá to.
Obzriem sa na mačku a tá ma na tvári víťazoslávny výraz. Dosť! Toto ti neprejde!
Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka
List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress
Poviedky o nevere.
