February 27, 2011

Marci.V.K: Reparát života

„Pokladničku natiahnite kľúčikom, ktorý je na jednej zo strán. Mincu položte pred psíka. Ten vylezie z búdy a mincu vtiahne dovnútra ,“ húževnato mi vysvetľuje predavačka, akoby to bola prvá hračka, ktorú tento mesiac predala. Civím na ňu s úžasom, a aj keď som do hračkárstva nevstupovala s úmyslom nakúpiť, o chvíľu si svoju keramickú Ajku vediem Trojičným námestím.

Dnes mám toho ešte veľa. Musím dokončiť výkazy, ktoré som doposiaľ prekladala z jednej strany na druhú, len aby som oddialila tie nezmyselné výpočty, ktoré bolo potrebné vypísať, a ktoré nikto nikdy nečítal. A aby som na konci, keď si od vyčerpania a únavy budem pretierať pot z čela, pochopila, že súčasná životná úroveň nášho obyvateľstva je reálne a aj merateľne pod psa. Dokonca mám pocit, že sa to netýka len tých výkazov, ale aj môjho života. Je poprepletaný útrapami, slzami a bolesťou, netolerujú sa v ňom slabosti, zlyhania a ani malé prehrešky. Život sa mi ukázal v celej svojej podobe, pohladil ma, keď som bola slabá a potrebovala som povzbudiť, kopol ma, keď som sa správala povýšenecky.
Kráčam po ulici a míňam zhluk mladých ľudí bojujúcich za vybudovanie psích útulkov. Jedno dievča drží v rukách bielu orámovanú škatuľu s nápisom „Ďakujeme“. Možno pre tie moje úvahy o bolestiach vhadzujem do škatule svoju poslednú desaťcentovku, lebo aj to sa počíta. „Kiežby ste mali šťastie a mohli vždy dávať lásku a svoj čas a nachádzať vnímavé ucho a povzbudenie,“ pomyslím si, keď sa z obedňajšej prestávky vraciam späť do svojej kancelárie.

A v tom si spomeniem na svoju Ajku, ktorá tak ako ja, čaká len na svoju príležitosť - reparát života. Narýchlo ju vykladám z tašky, staviam na pracovný stôl stojaci uprostred tmavej miestnosti, pokladám pred ňu mincu. Vylieza z búdy, bezprostredne potom ju vťahuje dovnútra, a aj keď je len keramická a nerozpráva, zreteľne počujem ako mi ďakuje za všimné a nádej.

Náš spoločný reparát sa práve začína...


Marci V.K. – v sedemnástich jej vyšla prvotina – zbierka básni Ja a láska. Neskôr pracovala pre dvojtýždenník BB žurnál a pre časopis Markíza. V súčasnosti sa venuje práci so zdravotne postihnutými a písanie je už len jej koníčkom. Je autorkou 15. kapitoly prvého slovenského spoločného románu Minulosť ťa dostane.

February 25, 2011

Gorazd Karamel: Čivava René (4. časť)

Už je to tretí deň od zneuctenia u veťáka a ja stále chodím ako obarený. Nemôžem si ani len poriadne sadnúť, nehovoriac o nočných morách, ktoré mávam každú noc. Vidím v nich obrovského spoteného veterinára s chlpatou hruďou, ako si navlieka rukavice a blíži sa ku mne. Potrebujem trochu vália.
Celé telo mám čudne ochabnuté a nič ma nebaví. Kamkoľvek sa pohnem, vidím tú hrču sadla obalenú v srsti, ako sa vyvaľuje v mojom pelechu, ako žerie z mojich misiek a ako mi berie lásku mojej Terezy. Mením sa na ochabnutého zašlého miláčika a väčšinu dňa hnijem na lôžku. Život sa pre mňa stal nočnou morou. Ani pán Fachitas, ktorý občas príde mi nevadí. Mám ho celkom na háku, dokonca sa mi nechce ani len pohnúť, keď si tou svojou riťou sadne tesne vedľa mňa na gauč a hladká ma. Smrdia mu ruky, ale ja som celkom stratil spojenie so svetom a nevnímam. Hybernujem. Čakám na lepší zajtrajšok. Keby som mohol byť ako ten retriver z reklamy na krmivo, tak by som tú mačku rozdrapil ako žabu a potom by som rozdrapil aj Fachitasa.
O časoch, kedy som sníval o svojej fenke ani nechyrovať. Tereza je jeden hnusný sebec, ktorý myslí iba na seba. Mal som to vidieť už prvý deň, kedy mi nechcela dať z koláča, ktorý jedla. Začínam mať dojem, že za chvíľu sa jej celkom zunujem a vyhodí ma na ulicu ako psa.
Zídem z gauča a smutne sa zadívam cez sklené dvere balkóna. Pozerám na nočné mesto a predstavujem si sám seba, ako Trampa, ktorý blúdi po uliciach a hľadá svoju Lady s ktorou by mohol jesť špagety. Vidím, ako sa medzi mrežami v baraku oproti vynára známa hlava, a tak vyjdem na balkón aj ja.
„Máš sa?“ zavolá na mňa Kokso.
„Idem skočiť z balkóna,“ odvetím do noci a dívam sa na mreže. Potom sa zahľadím dolu a potom zas na Koksa. Čakám, že ma bude odhovárať, že bude šalieť, ale on len ticho hľadí cez tmu a necháva si prefukovať uši.
„Tak ja skáčem,“ zakričím a až vtedy sa znovu ozve.
„Čo sa deje?“ opýta sa znudene.
„Tereza si dovliekla mačku, teda Fachitas jej dovliekol mačku!“
„A?“ opýta sa Kokso s nezáujmom.
„A?!“ neverím vlastným ušiam.
„Aj my máme mačku,“ odvetí po chvíli. „Lujza!“ zavolá Kokso do bytu a po pár sekundách sa unavene dovlečie na balkón niečo strašne ohavné.
Neviem prečo mám na moment dojem, že v tej diaľke vidím svoj odraz, ale potom sa spamätám. Tma skresľuje, má to len trochu veľké uši, je to chudé, je to odporné, slizké, hnusné. Chce sa mi vracať.
„Fuj, to čo je, do pekla!“ zhrozím sa.
Mačka sa naježí a prská na mňa. Kokso ju upokojuje, ale aj tak sa zvrtne a odchádza.
„To je siamská mačka.“ Vysvetlí mi, ale nijak mi to nevyjasní myšlienky. „Vieš, aká je s ňou zábava?“
Ach, aj Koksovi celkom zapieklo mozog. Celý svet sa zbláznil. Rozmýšľam o tom, že ujdem, ale potom ma napadne, že by ma na ulici mohli chytiť bezďáci a zjedli by ma. Takých už bolo. Vrátim sa teda dnu a nechám Koksa s jeho stupídnymi názormi samého. Znovu si ľahnem na gauč a dívam sa na Renátu, ako spí v mojom pelechu. Už si do neho nikdy viac neľahnem, zvlášť po tom, čo si zas oblizovala zadok. Mám dojem, že to už robí viac zo zábavy ako kvôli hygiene, nikto si nepotrebuje olizovať zadok po každom druhom nádychu. A Tereza sa s ňou potom ňuňulká. Čo jej celkom šibe. To jej môže rovno ten zadok olízať sama!
Upokoj sa! hovorím si. Upokoj sa. Takto ma určite čoskoro klepne. A tak začínam zvažovať svoje šance na prežitie. Nič ma nenapadá, lebo každý plán stroskotá na fakte, že som čivava. Jediné, čo mi teda zostáva je zmieriť sa a dať na Koksove slová. Snažím sa veriť tomu, že nijaké stretnutie nie je náhodné a Renáta tu je z nejakého dôvodu. Rozhodnem sa teda, že ustúpim, som predsa len múdrejší a skúsim s ňou vychádzať. Vidím, že sa prebúdza. Zídem z gauča a práve keď ju chcem osloviť sa zo spálne ozve krik a Tereza nahnevane vybehne. Zastane pred nami a oborí sa na nás.
„Ktorý s vás to bol?!“
Nechápem o čo jej ide. Pozriem na Renátu, ale tá sa tvári ako majster sveta, takže mi je jasné, že niečo urobila.
„Ktorý z vás sa mi vykakal na koberec?!! Zúri. Chytá ma záchvat smiechu. Vidíš, Tereza, keď si hlúpa, niet ti pomoci. Toto ti bolo treba? Mačku, ktorá obsiera koberce! Zrazu však zo spálne vychádza aj pán Fachitas a na papieri má položenú tú nádielku, ktorú odstránil z koberca.
„Je v tom červík,“ povie sucho a otrčí Tereze papier s nádielkou. Napne ju na vracanie a zbledne.
Pozrie sa na nás, potom ten humus zabalí do vrecka a na druhý deň, keď sa vráti od veťáka, je na mačku akási nevrlá. Doniesla jej nejaké tabletky a ja sa cítim nesmierne blažene. Potom však zodvihne telefón, zavolá Fachitasa a žiada ho, aby doniesol tie tabletky pre mňa. Zamrazí ma. Pre mňa? Ja som na koberec neklátil.
„Vieš, doktor povedal, že pravdepodobne pojedal jej výkaly, tak musím odčerviť aj Reného,“ povie mu do telefónu.
Zrazu sa celý môj svet zrútil, hľadel som ako skamenený a tie slová sa mi odrážali od stien uší. „Pravdepodobne pojedal jej výkaly.“
Toto je vrcholné zneuctenie! Toto mohol určite povedať len ten veťák bez diplmu. A Tereza mu verí. Tereza, never mu! Ja pojedám jej výkaly asi tak ako ty! Nezaberá to.
Obzriem sa na mačku a tá ma na tvári víťazoslávny výraz. Dosť! Toto ti neprejde!


Gorazd Karamel - nekonvenčný a tajomstvom opradený autor skvelých textov. Jeho poviedka List na rozlúčku vyšla v zbierke vydavateľstva Evitapress Poviedky o nevere.

February 24, 2011

Patrick Patton: Traja

Padal studený pichľavý dážď a bola neskutočná zima. Keďže som si doma zabudol rukavice, ruky som mal skrehnuté a pomaly som si ich ani necítil. Ponáhľal som sa domov, tušil som totiž, že výsledkom tejto prvoplánovo krátkej prechádzky bude nádcha ako lusk. Nečakal som, že sa pretiahne až na dve hodiny, ale hoci som sa v tenkom kabáte chvel ako osika, usmieval som sa. Pretože som stretol JU.

To krásne dievča som stretával každú sobotu na moste okolo piatej večer. Už prvý raz mi padla do oka a nie a nie ju vytiahnuť. Dokonca sa mi o nej jednu noc snívalo. Kráčala po lúke plnej kvitnúcich kvetov, bola jar a ona mala bosé nohy. Bežala mi naproti a objala ma. Deň na to som bol v práci roztržitý a prihlúplo som sa usmieval. Kolega Maroš si ma doberal, vraj čo tak zasnene pozerám. Poslal som ho do čerta a sníval ďalej.
Každý raz mala na očiach slnečné okuliare a so sebou veľkého zlatohnedého labradora. Bol veľmi podobný môjmu Rockymu. Škoda, že jej nikdy nevidím do očí, pomyslel som si. Tie jej ostali zahalené tajomstvom slnečných okuliarov, ktoré som tužil sňať dolu a nazrieť jej do duše. Iste si všimla, že ju pozorujem. Však jasné, ako hlupák som tam stál opretý o zábradlie a zízal na ňu. Musela by byť slepá, aby si nevšimla môj pohľad. Možno teraz čaká, kým spravím prvý krok. A možno jej to je nepríjemné. Ale nie, nie. Keby jej to nebolo príjemné, zmení trasu svojej sobotňajšej prechádzky. V hlave mi vírilo množstvo otázok.
Až som sa jednu krásnu slnečnú sobotu odvážil podísť bližšie a začať konverzáciu.
Asi som sa k nej pohol prirýchlo, lebo zlatohnedý havkáč sa pohol ku mne a začal brechať. Štekal tak vášnivo, že som prudko ustúpil, zakopol a zvalil sa na zem. Na znak ospravedlnenia mi psík začal oblizovať tvár. Usmial som sa, čo iné som mal robiť?
„Azor! Kriste, čo si to spravil?“ zakričala slečna na svojho psíka.
„To nič, je veľmi pekný.“
„Preboha, ospravedlňujem sa. Stalo sa vám niečo?“
„Veď vravím, to nič,“ usmial som sa, „Ja som Peter.“
Vystrel som ruku.
„Ja som Karolína a veľmi sa ospravedlňujem,“ neopätovala podanie ruky.
„Ale, ale. Nemusíte sa toľko ospravedlňovať, veď vidíte, že mi nič nie je.“
„Veď to...“
„Čo?“ nechápavo som na ňu pozrel.
„Ale nič, nechajte to tak, prosím. Prepáčte, ale už musím ísť,“ sklopiac zrak sa poberala na odchod.
„Počkajte, Karolína! Nezájdeme na kávu?“
Na moment nastalo ticho, no napokon súhlasila. Azor poslušne pred nami cupkal a my dvaja sme sa dali konečne do reči. Rozprávali sme sa o psoch. O mojom Rockym, ktorého pred časom zrazilo auto, aj o Azorovi. Tvrdila, že je špeciálny, iný ako ostatní, výnimočný. A keď som sa spýtal prečo, usmiala sa tak, že jej líca nadvihli spodný rám okuliarov.
„O chvíľu sa dozviete.“
Keď mi neskôr v kaviarni rozpovedala svoj príbeh, ostal som v nemom úžase. Spadol by som na zadok, keby som nesedel. Všetko do seba zapadlo ako puzzle. A konečne mi ukázala svoje oči. Oči, ktoré nič nevidia. Len čierno-čiernu tmu.
Jej slepota ma neodradila, naopak, ešte viac sa mi začala páčiť.
Pritúlil som si Azora a pozrel do jeho a zároveň aj Karolíniných očí. Pohladil som ho a siahol si do vrecka, z ktorého som vybral zopár granúl. Vedel som, prečo ich beriem. Obdivujem každého psíka, no tento je špeciálny. Slepecký pes hrdina. :-).

Čas pretekal pomedzi naše prepletené prsty, nastala jar, nastalo leto, prešlo pár krásnych rokov a my traja sme spolu stále šťastní.


Patrick Patton - chlapec, ktorý miluje dobré knihy, Zuzanu Smatanovú a výrok Pabla Picassa. "All children are artists. The problem is how to remain an artist once he grows up."

February 22, 2011

Miroslav Kapusta: O psíkoch a mačičkách

Nedávno sme opäť boli na chalupe, spraviť menšiu údržbu dvora po napadanom lístí. Bol pekný deň, nuž ja som šantil za hrabľami a náš psík „Yorkie“ pred nimi. Ledva ho bolo vidieť. Keby veselo nebrechal, pohrabem ho i s lístím. Keďže chalupu máme v dedine, hneď poniže základnej školy, nie je v priebehu dňa žiaden problém vidieť okoloidúce deti, s ktorými si náš Yorkie vždy veľmi ochotne a rád, pekne z poza plota, ako sa na dobrého susedu patrí, pokecia - pardón, pobreše. Po takýchto stretnutiach sa mi, na môj dušu, vždy zdá o čosi vyšší od pokosenej trávy, vzhľadom ku komplimentom a pochvalám, ktoré hrdo prijíma. „...Aha, aký krásny psík, zlatý havinko, aký má pekný svetrík... a kde máš chvostík, chúďatko moje, ako sa voláš?...“ A tak ďalej - a tak ďalej.

Aj toť, s pani učiteľkou pekne v dvojstupe, pristavili sa. „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ hádam dvadsaťkrát.
A ja: „Dobrý deň, dobrý deň, dobrý deň...“ tiež takých najmenej. Hrdo odpovedám a priam vidím, ako sa žena v kuchyni pochechtáva a cez pootvorené dvere vetrajúc prepálenú masť z pekáča, akoby som ju počul: „No, už si zasa našiel spôsob, ako si preklepať zobák, vták starý.“

„Ujo, a ako sa volá váš psík?“ pýta sa jeden z prosta, z môstika pred bráničkou

„Jorki,“ foneticky prekladám a nechám sa plynule voviesť do dišputu.

„Aké máte pekné modré okná aj dvere,“ ozvala sa jedna z malých slečien. Táto pochvala patrila skôr žene, tak som ju len akusticky predĺžil, aby aj tá počula. „To teta tak pekne natrela.“

„Ujo, a kedy sa narodil Jorki, aj on má narodeniny? Ja mám zajtra - už sedem, ale budem mať aj viac. A ty máš koľko?“ vysúkal zo seba v jednom slede ďalší, až som zabudol ako znela prvá otázka. Vtom vstúpila do rozpravy pani učiteľka a so zdvihnutým prstom, ktorý mi pripomínal kýptik Yorkieho chvostíka, ukázala raz na chudáka Yorkieho, hneď zas na zvedavého žiaka, mentorsky ním zakrútila a predniesla s dôstojnosťou úradu, ktorý jej prináleží: „Deti, psík sa nerodí, lebo nemá dušu, ani mačička! Rodia sa iba ľudia. Psík a mačička sa kotia!“

Keby som nebral ohľad na svoje kilá, hneď by som preskočil plôtik, s úmyslom sotiť pani učiteľku do garádu pod ním. „Ja tvojho apoštola, môj psík že nemá dušu? Ten, čo zo sna breše i chrápe ako ja, čo sa vie báť i vie byť smelý? Ten, čo vie oddanejšie prijať i vrátiť lásku, ako sebalepšia milenka?“ Až na malú korektúru v poslednej myšlienke, istotne by so mnou súhlasila aj moja manželka. Lenže skôr ako som tento počin domyslel, pani učiteľka zavelila: „Poďme deti!“ A deti poslušne odpochodovali s nekonečným „Dovidenia, dovidenia, dovidenia...“ no, aspoň dvadsaťkrát. Ja tiež tak. Poslednému z dvojradu sa však zdalo ešte čosi nedopovedané, otočil sa ku mne a za chôdze zakričal:

„Ujo, aj naša Dixina je akási rozkotená.“

Len tak-tak, že zo mňa nevyhŕklo: „Tvoja stará mať je rozkotená!“ Ale to už našťastie na mňa kričala moja stará s povelom k obedu. Ešte však aj počas neho doznieval vo mne prastarý, generáciami overený monológ, ktorý by sa dal zhrnúť do jednej vety: „Čo len z vás, deti, pri takejto výchove bude ?!“

Večer, keď sme sa vrátili do miesta bydliska, som vo večernom spravodajstve TV už po niekoľký krát znovu zachytil, že: Ten a ten neznámy, chcel sa zbaviť psíka, vyviezol ho do lesa, či len tak za ľudské osídla a priviazaného nechal ho na pospas, alebo: Ten a ten neznámy, nevedel si rady s nakotenými mačiatkami, nuž ich zaviazané v igelitovom vreci hodil do kontajnera, či utopil v rieke, alebo: Tí a tí, nezletilí, v pubertálnej pochabosti poliali mačku benzínom a v ukrutných bolestiach plameňa nechali ju behať pred kamerami svojich mobilov, alebo: Tí a tí zábavychtiví mladíci z roztopaše palicami utĺkli o vlastnú búdu priviazaného psíka, alebo: Tí a tí ...
Dosť, dosť, dosť!!!
Na druhej strane, však čože, veď psík ani mačička dušu nemajú.../?!?!?!/
Hlavná vec, že ju má človek!!!

(poviedka bola uverejnená na http://citanie.madness.sk)


Miroslav Kapusta - banskobystrický poet, píšuci tiež aforizmy, epigramy, humoresky a haiku, ktorý v roku 2008, vo vydavateľstve TRIAN a.s., debutoval básnickou zbierkou TŔNE A LUPENE a je laureátom rôznych literárnych súťaží na Slovensku.

February 10, 2011

Ivana Drábová: Bodrík má štyri oči

Keď zahrejú prvé lúče
a tráva sa začne zelenať
do ruky schytím kľúče
a môj Bodrík vedie ma

Chce sa mu blázniť, len vrtí chvostom
a tak sa spolu hráme
Je iba môj, jediný zo sto
a všetky cesty sú mu známe

Pýtate sa, či je čierny? A či hnedý?
Tak to vám veru nepoviem
V mojej mysli ako - kedy
a podľa toho, aký je dnes deň

Už dlho som ho nevidela
a kadiaľ kráčať, vie len on
Až s ním sa cítim celkom celá
vďaka nemu som, kým som

Nahrádza mi moje oči
bez zábran ma vodí svetom
tam, kde treba, ihneď skočí
ľúbime sa, presne preto

Keď zahrejú prvé lúče
a tráva sa začne (vraj) zelenať
Bodrík prinesie mi kľúče
a žiť život vedie ma

Venované vodiacim psom



Ivana Drábová - poetka a textárka, jedna z deviatich autoriek zbierky poézie Sólo pre 9 hlasov, ktorú pripravilo vydavateľstvo Ikar. Je tiež spoluautorkov troch textov na novom albume Mira Jaroša - Tráva musí rásť.