„Mamííí, daj mi vidlík a nožničku!“ uprie na mňa Mia svoj modrý vyčítavý pohľad a ja neviem, či sa mám smiať a či ju po stýkrát upozorniť, že nepoužila slovko prosím. Je popletená ako ja. Dala som jej k párkom lyžicu. To mám z toho, že robím desať vecí naraz. Nakoniec jej bez slova podám príbor a pokračujem v žehlení. Občas mrknem do otvorenej knihy, čím riskujem pripálenie Petrovej košele. Ráno ma však kamarátka zaskočila jednoduchou otázkou, na ktorú som nedokázala odpovedať. To ma vždy nielen nahnevá, ale doženie k dopĺňaniu vedomostí za každú cenu. Vykypí mi mlieko? Nevadí! Viem, čo je makropsia. Zhorí mi koláč na uhoľ? Čert ho ber! Dočítala som článok o Hildegarde z Bingenu! Mia plače, že sa chce hrať? Tak toto jediné na mňa platí. Mia je môj miláčik. Viem, že ju rozmaznávam, ale nemôžem si pomôcť. Moja vytúžená princeznička si so mnou robí, čo chce. Šliape mi po krku na plný plyn. Dojedla párky. Sama sa umyla a doniesla si papier a farbičky. Zlaté dieťa. S bahennou maskou na tvári a s natáčkami vo vlasoch si cestou okolo laptopu pozerám fotky z kamarátkinej svadby. Popritom varím rajčinovú polievku, pečiem tekvicový koláč a obchádzam žehliacu dosku s nedožehlenou košeľou. Dám si kávu. Kým voda zovrie, snívam o tom, ako do Petrovho príchodu všetko stihnem. Krásna, so sviežou pleťou a nadýchaným účesom ho privítam s kompletnou večerou, vyžehlenými košeľami a rozviniem debatu o objavení neznámych Picassových obrazov. Pravdepodobne, nič z toho nebude pravda. Manžel so synom sa vrútia do kuchyne, syn sa ma zľakne a muž mi vynadá, že žehlím jeho košele v kuchyni a zase budú mastné. Nad jedlom ohrnú nos, lebo rajčinová polievka je bez syra, kura je už oschnuté a kto má stále jesť tekvicový koláč? A namiesto intelektuálneho rozhovoru hodím do Petra Dejiny umenia, vybehnem s plačom z kuchyne a zamknem sa v kúpeľni. Tam si slanými slzami zmyjem masku z Mŕtveho mora a budem rozmýšľať, prečo sú na mňa takí zlí. Potom si do zrkadla poviem, aj tak som úžasná a vrátim sa do rodinného kruhu.
Prišli. Ticho. Len pozdrav a milé úsmevy. Večeru jedia bez slova, Filip dokonca chváli kura, ktoré mu včera nechutilo. Keď bez odvrávania zahryzne do koláča, ktorý neznáša, som už v strehu. Idem si dať dolu natáčky, nech pohromu prijmem v dôstojnom vzhľade. Dostal päťku? Pobil sa a hrozí mu dvojka zo správania? Peter to už vie a teraz mu bude kryť chrbát. Vždy to tak býva. Aj preto som tak túžila po dievčatku. Po spriaznenej duši, ktorá bude stáť pri mne.
„Mami?“
Už je to tu! Syn sa konečne odhodlá a nadýchne sa.
„Rado by mi dal psa, malé šteňa. Vieš, aké je zlaté? Bude sa ti páčiť!“ sype sa z neho.
To sotva. Neznášam psy! A obaja to vedia. Ešte aj dnes cítim tú ostrú bolesť, keď sa mi zuby neznámeho havkáča zahryzli do dovtedy bezchybného lýtka. Odvtedy nenosím sukne a jazvu ukazujem ako najspoľahlivejší argument, keď mi chce niekto silou mocou nanútiť psa.
„Vy nemáte psa? Na dedine? Ako je to možné?“ takéto otázky dostávam od susedov pravidelne, keď ich fenkám rastú brušká.
„Nemáme. Nechceme. Nepotrebujeme.“ A keď sú veľmi otravní, vytasím svoju jazvu a mám na chvíľu pokoj.
Nepovedala som to dosť jasne? Nepovedala som to niekoľkokrát? Tu nikto nepočúva, čo vravím.
„Nie!“ poviem hlasom, ktorý neznesie odpor.
„Mami, prosím! Nebudeš s ním vôbec prichádzať do styku...“ keď sa môj syn začína vyjadrovať takýmto spôsobom ide do tuhého. Rýchlo sa obalím ochrannou vrstvou a čakám na ďalšie argumenty.
„Bude iba na dvore! Do domu nestrčí ani labu!“
Tak to by som mu naozaj neradila. Pes na našom dvore je pre mňa nepredstaviteľný, ale pes v našom dome je nočná mora. Aj pre toto ku nám Petrova sestra vôbec nechodí. Keď som ju požiadala, aby svoju čivavu Lolu nechala láskavo pred dverami, otočila sa a viac sme ju u nás nevideli. Ani čivavu, ani Renátu.
„Povedala som, nie! Tebe to raz nestačí?“
„Martuš!“ pridáva sa prosebným hlasom Peter. Tak toto bude ťažký boj! Vyťahovať na nich starú jazvu by bolo zbytočné. Videli ju už tisíckrát.
„Vy ste obaja hluchí? Vravím, nie. Viete, že sa psov bojím! A čo by bolo s mojou Lízinkou? Vyštval by ju z dvora!“
Lízinka je malé čierne mačiatko, ktoré mi doniesol sused Fero, keď som asi zo desať razy odmietla šteňa od jeho Bely. Aby sme mali aspoň nejaké zviera, lebo deti potrebujú živého tvora, tvrdil mi a mača zostalo u nás. Mačka ma nikdy nepohrýzla, tak som sa ani veľmi nebránila. Hrám sa s ňou ja a Mia. Filipa mačky nezaujímajú.
„Čo si, mami? Veď by spolu rástli. Zvykli by si na seba!“ zjavne sú pripravení aj na túto námietku a obaja ma svorne presviedčajú, ako sa šteniatko s mačiatkom budú ľúbiť, budú jesť zo spoločnej misky a maľujú mi podobné idylické obrázky pred odmietavým zrakom. Mňa nepresvedčia, mňa nie.
„Ja chcem psaaa!“ rozľahne sa odrazu kuchyňou jačavý hlas mojej dcéry a ja pochopím, že je koniec. Prehrala som.
„Len si nemysli, že ťa budem hladkať!“ snažím sa odolávať dobiedzaniu strakatého šteňaťa. No ten je naozaj zlatý! Sfarbenie nepopísateľné, od snehobielej špičky chvosta až po jedno kávové a druhé čierne ucho je to paleta farebných škvŕn, usporiadaná nevídaným spôsobom. Moderné abstraktné umenie naživo. Uprie na mňa čierny pohľad spod jednej bielej a druhej hnedej mihalnice. Hlava nabok, vrtí smiešnym chvostom.
Mňau, mňau... ozve sa Lízinka zo strechy. Aj ona by sa chcela pomaznať. Smola, moja zlatá. Odkedy si Goga v deň jeho príchodu škrabla do ňufáka je tvoj úhlavný nepriateľ. Žiadne spoločné harmonické spolunažívanie sa nekoná. Gogo šalie, len čo ťa zazrie. Tak aj teraz.
Hav, hav. Odpáľ Líza! To je moja panička!
Mňau...ty zmizni, odkundes jeden. To je môj dvor! Nemáš tu čo robiť! Bola som tu prvá.
Hádžem Lízinke kostičku. Samozrejme na strechu.
„Ty ešte nemôžeš! Musíš si počkať!“ vysvetľujem Gogovi.
Mám v ušiach všetky synove a mužove inštrukcie. Čo všetko Gogo smie a čo nie. To bolo rečí a sľubov, že ho ani neuvidím. Myslím, že je to skôr naopak. Filip a Peter sú s ním minimálne. Jeden celý deň v škole, na krúžkoch a tréningoch, druhý v práci. Ja som tu stále, v tomto dome, na tomto dvore. Pes sa mi motá popod nohy, len čo prekročím prah. No, nevšímaj si ho! Pozerá na mňa prosebným pohľadom. Viem, chce sa hrať. Začne sa vrtieť dokola, naháňa si vlastný chvost. Je taký smiešny!
Zase hľadí.
„Nepozeraj, krpec! Mám ešte veľa práce. Keď dovešiam bielizeň, musím navariť, upratať, dopísať diplomovú prácu na tému Autobiografické črty v tvorbe súčasných slovenských spisovateliek...“
Často mu rozprávam takéto voloviny. Tvári sa múdro, akoby mi rozumel. A dokonca sa zdá, že ho to zaujíma.
Mia sa zobudila. Vybehla na dvor v pyžame a hneď ku psovi.
„Poď, Miuška, oblečieme sa a pôjdeme s Gogom na prechádzku,“ rozhodnem sa náhle. Práca počká, myslím si. Pes síce prechádzku nepotrebuje, veď behá celý deň po dvore, ale ja áno. V lese načerpám energiu a prečistím si hlavu. Mia si energiu vybije a večer snáď ľahšie zaspí. Gogo radostne zavrtí chvostom, mimovoľne sa k nemu skloním a poškrabkám ho za ušami.
Zradkyňa...! zamňaučí na mňa Lízinka zo strechy a zlostne zaprská. Ukáže mi chrbát a urazene odkráča. Akoby som počula jej hlas, vedela som, že sa to takto skončí!
Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy
Úteky a očarujúcej poviedky
Chlapec od susedov.
