December 21, 2012

Ava Eva: Chovateľ

Prachy!

O nič iné nešlo – vždy len o to isté, akoby podstatou života bolo iba ich zhŕňanie.Nie, nebol iný. Žil len pre ne a choval ju tiež iba pre ne. Nuž choval, ako choval.Možno, keď bola maličká. Vtedy sa o ňu ešte staral. V tom čase v ňom driemal kus človeka.

Jeden vrh za druhým a bieda, ktorú uňho trela, urobili svoje. Špina a chabý kus žvanca nepridali na jej zdraví, a Chovateľa šiel trafiť šľak! Dlane sa mu potili, čo dlane, ba aj rozzúrená tvár! Bolo po jeho snoch; po plánoch, ktoré s ňou mal.

„Prašina, takto ich prekazila! Čo s ňou? Čo?!“ hútal, ako by na nej ušetril. „Načo zbytočne kŕmiť doktora?!“ Z vrhu, ktorý mu viac už nemohla dať, nebude mať nič. „Počkaj! Veď ja ti ukážem!“ rozhodol sa. Zdrapil ju ako to najväčšie bremä a šup s ňou do luxusného auta.

Našli ju o dva dni – v jarku popri najrušnejšej z okresných ciest. Dehydrovanú a bezvládnu, s oslepenými očami, po ktorých zostali dve prázdne skrvavené jamky. Nedokázala stáť už ani na labkách.Niekto by povedal, že to boli šarvanci či akési decká. Ale iba ona vedela, že to spravil človek, ktorého oddane ľúbila.

A Chovateľ? Je slobodný a opäť má novú suku. Čistokrvnú a krásnu – má fajnovú snehobielu srsť, a... je kotná!

Obchod sa mu nanovo rozbieha...




Ava Eva - autorka citlivých poviedok a básní a tiež historických románov Izabela - Láskou spútaní,Izabela II. V tieni Notre Dame, ktoré vyšli aj v českom jazyku. Gratulujeme!

December 05, 2012

Zuzana Šedá: O psíkovi a mačičke

„Mamííí, daj mi vidlík a nožničku!“ uprie na mňa Mia svoj modrý vyčítavý pohľad a ja neviem, či sa mám smiať a či ju po stýkrát upozorniť, že nepoužila slovko prosím. Je popletená ako ja. Dala som jej k párkom lyžicu. To mám z toho, že robím desať vecí naraz. Nakoniec jej bez slova podám príbor a pokračujem v žehlení. Občas mrknem do otvorenej knihy, čím riskujem pripálenie Petrovej košele. Ráno ma však kamarátka zaskočila jednoduchou otázkou, na ktorú som nedokázala odpovedať. To ma vždy nielen nahnevá, ale doženie k dopĺňaniu vedomostí za každú cenu. Vykypí mi mlieko? Nevadí! Viem, čo je makropsia. Zhorí mi koláč na uhoľ? Čert ho ber! Dočítala som článok o Hildegarde z Bingenu! Mia plače, že sa chce hrať? Tak toto jediné na mňa platí. Mia je môj miláčik. Viem, že ju rozmaznávam, ale nemôžem si pomôcť. Moja vytúžená princeznička si so mnou robí, čo chce. Šliape mi po krku na plný plyn. Dojedla párky. Sama sa umyla a doniesla si papier a farbičky. Zlaté dieťa. S bahennou maskou na tvári a s natáčkami vo vlasoch si cestou okolo laptopu pozerám fotky z kamarátkinej svadby. Popritom varím rajčinovú polievku, pečiem tekvicový koláč a obchádzam žehliacu dosku s nedožehlenou košeľou. Dám si kávu. Kým voda zovrie, snívam o tom, ako do Petrovho príchodu všetko stihnem. Krásna, so sviežou pleťou a nadýchaným účesom ho privítam s kompletnou večerou, vyžehlenými košeľami a rozviniem debatu o objavení neznámych Picassových obrazov. Pravdepodobne, nič z toho nebude pravda. Manžel so synom sa vrútia do kuchyne, syn sa ma zľakne a muž mi vynadá, že žehlím jeho košele v kuchyni a zase budú mastné. Nad jedlom ohrnú nos, lebo rajčinová polievka je bez syra, kura je už oschnuté a kto má stále jesť tekvicový koláč? A namiesto intelektuálneho rozhovoru hodím do Petra Dejiny umenia, vybehnem s plačom z kuchyne a zamknem sa v kúpeľni. Tam si slanými slzami zmyjem masku z Mŕtveho mora a budem rozmýšľať, prečo sú na mňa takí zlí. Potom si do zrkadla poviem, aj tak som úžasná a vrátim sa do rodinného kruhu.
Prišli. Ticho. Len pozdrav a milé úsmevy. Večeru jedia bez slova, Filip dokonca chváli kura, ktoré mu včera nechutilo. Keď bez odvrávania zahryzne do koláča, ktorý neznáša, som už v strehu. Idem si dať dolu natáčky, nech pohromu prijmem v dôstojnom vzhľade. Dostal päťku? Pobil sa a hrozí mu dvojka zo správania? Peter to už vie a teraz mu bude kryť chrbát. Vždy to tak býva. Aj preto som tak túžila po dievčatku. Po spriaznenej duši, ktorá bude stáť pri mne.
„Mami?“
Už je to tu! Syn sa konečne odhodlá a nadýchne sa.
„Rado by mi dal psa, malé šteňa. Vieš, aké je zlaté? Bude sa ti páčiť!“ sype sa z neho.
To sotva. Neznášam psy! A obaja to vedia. Ešte aj dnes cítim tú ostrú bolesť, keď sa mi zuby neznámeho havkáča zahryzli do dovtedy bezchybného lýtka. Odvtedy nenosím sukne a jazvu ukazujem ako najspoľahlivejší argument, keď mi chce niekto silou mocou nanútiť psa.
„Vy nemáte psa? Na dedine? Ako je to možné?“ takéto otázky dostávam od susedov pravidelne, keď ich fenkám rastú brušká.
„Nemáme. Nechceme. Nepotrebujeme.“ A keď sú veľmi otravní, vytasím svoju jazvu a mám na chvíľu pokoj.
Nepovedala som to dosť jasne? Nepovedala som to niekoľkokrát? Tu nikto nepočúva, čo vravím.
„Nie!“ poviem hlasom, ktorý neznesie odpor.
„Mami, prosím! Nebudeš s ním vôbec prichádzať do styku...“ keď sa môj syn začína vyjadrovať takýmto spôsobom ide do tuhého. Rýchlo sa obalím ochrannou vrstvou a čakám na ďalšie argumenty.
„Bude iba na dvore! Do domu nestrčí ani labu!“
Tak to by som mu naozaj neradila. Pes na našom dvore je pre mňa nepredstaviteľný, ale pes v našom dome je nočná mora. Aj pre toto ku nám Petrova sestra vôbec nechodí. Keď som ju požiadala, aby svoju čivavu Lolu nechala láskavo pred dverami, otočila sa a viac sme ju u nás nevideli. Ani čivavu, ani Renátu.
„Povedala som, nie! Tebe to raz nestačí?“
„Martuš!“ pridáva sa prosebným hlasom Peter. Tak toto bude ťažký boj! Vyťahovať na nich starú jazvu by bolo zbytočné. Videli ju už tisíckrát.
„Vy ste obaja hluchí? Vravím, nie. Viete, že sa psov bojím! A čo by bolo s mojou Lízinkou? Vyštval by ju z dvora!“
Lízinka je malé čierne mačiatko, ktoré mi doniesol sused Fero, keď som asi zo desať razy odmietla šteňa od jeho Bely. Aby sme mali aspoň nejaké zviera, lebo deti potrebujú živého tvora, tvrdil mi a mača zostalo u nás. Mačka ma nikdy nepohrýzla, tak som sa ani veľmi nebránila. Hrám sa s ňou ja a Mia. Filipa mačky nezaujímajú.
„Čo si, mami? Veď by spolu rástli. Zvykli by si na seba!“ zjavne sú pripravení aj na túto námietku a obaja ma svorne presviedčajú, ako sa šteniatko s mačiatkom budú ľúbiť, budú jesť zo spoločnej misky a maľujú mi podobné idylické obrázky pred odmietavým zrakom. Mňa nepresvedčia, mňa nie.
„Ja chcem psaaa!“ rozľahne sa odrazu kuchyňou jačavý hlas mojej dcéry a ja pochopím, že je koniec. Prehrala som.

„Len si nemysli, že ťa budem hladkať!“ snažím sa odolávať dobiedzaniu strakatého šteňaťa. No ten je naozaj zlatý! Sfarbenie nepopísateľné, od snehobielej špičky chvosta až po jedno kávové a druhé čierne ucho je to paleta farebných škvŕn, usporiadaná nevídaným spôsobom. Moderné abstraktné umenie naživo. Uprie na mňa čierny pohľad spod jednej bielej a druhej hnedej mihalnice. Hlava nabok, vrtí smiešnym chvostom.
Mňau, mňau... ozve sa Lízinka zo strechy. Aj ona by sa chcela pomaznať. Smola, moja zlatá. Odkedy si Goga v deň jeho príchodu škrabla do ňufáka je tvoj úhlavný nepriateľ. Žiadne spoločné harmonické spolunažívanie sa nekoná. Gogo šalie, len čo ťa zazrie. Tak aj teraz.
Hav, hav. Odpáľ Líza! To je moja panička!
Mňau...ty zmizni, odkundes jeden. To je môj dvor! Nemáš tu čo robiť! Bola som tu prvá.
Hádžem Lízinke kostičku. Samozrejme na strechu.
„Ty ešte nemôžeš! Musíš si počkať!“ vysvetľujem Gogovi.
Mám v ušiach všetky synove a mužove inštrukcie. Čo všetko Gogo smie a čo nie. To bolo rečí a sľubov, že ho ani neuvidím. Myslím, že je to skôr naopak. Filip a Peter sú s ním minimálne. Jeden celý deň v škole, na krúžkoch a tréningoch, druhý v práci. Ja som tu stále, v tomto dome, na tomto dvore. Pes sa mi motá popod nohy, len čo prekročím prah. No, nevšímaj si ho! Pozerá na mňa prosebným pohľadom. Viem, chce sa hrať. Začne sa vrtieť dokola, naháňa si vlastný chvost. Je taký smiešny!
Zase hľadí.
„Nepozeraj, krpec! Mám ešte veľa práce. Keď dovešiam bielizeň, musím navariť, upratať, dopísať diplomovú prácu na tému Autobiografické črty v tvorbe súčasných slovenských spisovateliek...“
Často mu rozprávam takéto voloviny. Tvári sa múdro, akoby mi rozumel. A dokonca sa zdá, že ho to zaujíma.
Mia sa zobudila. Vybehla na dvor v pyžame a hneď ku psovi.
„Poď, Miuška, oblečieme sa a pôjdeme s Gogom na prechádzku,“ rozhodnem sa náhle. Práca počká, myslím si. Pes síce prechádzku nepotrebuje, veď behá celý deň po dvore, ale ja áno. V lese načerpám energiu a prečistím si hlavu. Mia si energiu vybije a večer snáď ľahšie zaspí. Gogo radostne zavrtí chvostom, mimovoľne sa k nemu skloním a poškrabkám ho za ušami.
Zradkyňa...! zamňaučí na mňa Lízinka zo strechy a zlostne zaprská. Ukáže mi chrbát a urazene odkráča. Akoby som počula jej hlas, vedela som, že sa to takto skončí!



Zuzana Šedá - vášnivá čitateľka, autorka knihy Úteky a očarujúcej poviedky Chlapec od susedov. 

December 03, 2012

Jara H.Bertolasi: Poslovia ľudskosti

Bastet sedela na nadýchanej pohovke so svojim mačacím miláčikom v lone a pozorovala príchod svojej sestry. Sakhmet sa vznášala vo farebnom opare spôsobom hodným mačacej Bohyne. Pozrela sa do tváre pokojnej Bastet a usadila sa naproti nej.
- Je čas,- zaznel v dúhovom ovzduší jej sladký hlas.
- Anubiusove váhy sa vychýlili. Ľudské srdce stvrdlo, nemôžme dopustiť, aby zo sveta vymizla láska.-
- Myslíš, že je ešte čas s tým niečo urobiť?- Hlas Bastet nebol o nič menej očarujúci.
- Je pravda, že sme mohli zasiahnuť prv, než sa misky začali povážlivo chvieť.-
- Ako to chceš napraviť?-
Sakhmet sa ľúbezne usmiala, zodvihla ruku a mierila ňou pred seba, kým sa z hmly oddelila žiarivá energia. S úsmevom k nej vzhliadla.
- Pobežíš do celého sveta, do každého kúta všetkých krajín. Objavíš sa pri každom obydlí, nevynecháš ani chladné a nehostinné kraje. Tvojou úlohou nebude bojovať, budeš prebúdzať ľudské srdcia, pripomínať im ich prirodzenú náklonnosť, nehu a úctu akou od nepamäti sami vládneme. Neprestaneš ani keď ťa budú odháňať, neodídeš ani po tom, čo sa ich zlosť a nenávisť nasmerujú proti tebe. Použiješ všetky úskoky, využiješ svoju inteligenciu ukážeš im svoju užitočnosť, aby si si ich získala. Nasmeruješ ich duše k nekonečnému dobru a ja sa ti odvďačím. Nečakaj od nich za to prehnanú vďaku, ani kráľovské výhody.
Roztápať ľadové srdcia znamená priniesť obete, začínať neustále odznova, neúnavne sa vracať na začiatok.
Tisíckrát zahynieš strašnou smrťou, kým sa ti podarí pocítiť láskavé pohladenie, a keď sa ti bude zdať, že sa dobro začína valiť vesmírom budeš sa snažiť ešte viac.-
Mačacou dušou prenikalo každé slovo jej Bohyne.
- V deň, keď sa ti podarí rozdúchať nový plameň v ľudskom srdci Anubiova váha sa ustáli. Človek nájde svoje miesto v pokojnom náručí vesmíru zbavený strachu a ty sa vrátiš na nebeské lúky.-
Duša pocítila silné trhnutie, paniku, bolesť a strach.

Mrazivou nocou sa z krovia ozvalo tiché mraučanie. Kroky na hradskej stíchli. Dievčenská ruka sa vystrela, nahmatala v tme látkový chuchvalec a vytiahla ho za sprievodu mesačných lúčov. Rozbalila uzlík. Zakrútené v starej šatke sa mrvili tri drobné telíčka. Ten, kto ich sem položil si musel byť istý, že bez matkinho tepla, mlieka a lásky nemajú do druhého dňa šancu prežiť. Pocítila v hrudi príval nehy a privinula ich k sebe. Chránila krehké životy, akoby od nich závisel ten jej.
S úctou obrátila tvár k hviezdnej oblohe.

Bastet hľadela do spokojnej tváre svojej sestry.
Sakhmet priložila prsty pravej ruky k perám, pobozkala ich a sfúknutím poslala bozk ako požehnanie za svojimi vyslancami.
- Veľa šťastia, ľudia! Verím vo vaše srdcia!-

Jara H. Bertolasi spisovateľka a prekladateľka, autorka románu Nahí strážcovia raja. Okrem písania vlastných kníh sa venuje prekladaniu talianskych autorov.

December 01, 2012

Tamara Tainová: Rozbitý svet

"Mami, vieš, že zvieratá dokážu vycítiť nebezpečenstvo oveľa skôr, ako ho zmerajú nejaké prístroje?"
Vera sa pozrela do oduševnenej tváre svojho syna a potom nepremyslene vyslovila vetu, ktorá ho pobúrila: "Je čas ísť do postele, zlatko."
"Vieš, že to neznášam," povedal prudko.
"Čo presne?" spýtala sa pokorne.
"Keď ma nepočúvaš! Keď ma posielaš spať! Keď zo mňa robíš decko!"
Natiahla k nemu zmierlivo ruku, no on sa vytrhol, cmukol na psa a spolu vybehli z izby.
Vera si ťažko vzdychla. Synova puberta prišla absurdne nečakane a postavila na hlavu všetky jej predstavy o tom, aké to bude, keď to nastane. V jeden deň mala doma nežné oddané dieťa a na druhý deň chlapca búriaceho sa proti všetkému, no najmä proti nej. Potláčala v sebe bolestné tušenie, že ten prudký nástup vzdoru nespôsobila len puberta, ale najmä manželov odchod z domu, ktorý synovi nedokázala vysvetliť.

"Ty za to môžeš!" vzlykal Jakub v prvý večer, keď osameli. "Nemala si sa s ním hádať!"
Vera si zakusla prudko do pery, aby nevykričala synovi pravdu o svojich prebdených nociach, smiešnych výhovorkách jeho otca a jednej prsnatej dievčine, ktorá vyfajčila Viktorovi z hlavy každú spomienku na manželku a syna. Vera nebola nikdy vulgárna, toto slovo ju však prenasledovalo ako zlý sen.
"Viktor, povedz mi prečo?" spýtala sa manžela vo dverách spálne, kde si balil veci do dvoch kufrov.
"Neskutočne ma dokáže fajčiť," usmial sa skoro dôverne.
Dívala sa do tváre muža, s ktorým prežila dvanásť rokov, a ktorý si ju premeriaval zdvorilo-ľútostivým pohľadom, a zrazu pocítila šialenú túžbu zaboriť mu nechty do tváre a uvidieť na nej šok, sklamanie, bolesť, hocičo, len nie tú hnusnú ľahostajnú zdvorilosť, ktorá pálila viac ako facka. Chcela, aby trpel, ako trpela celé tie dlhé týždne ona, keď jej vyčítal každú maličkosť, a ona len matne tušila, že v hre asi nie je tuba od zubnej pasty alebo nová značka cestovín, ale niečo iné. Chcela mu ublížiť, no namiesto toho ju naplo a ona sa vypotácala na chodbu a klesla na kolená.


Vera vypla vypínač televízora, ktorý neúnavne blikal do priestoru naplneného jej spomienkami.
"Spíš?" nakukla do synovej izby, hoci vedela, že ešte nespí, že len potreboval umlčať svoju zlosť vo vankúši, do ktorého mal vnorenú tvár.
"Nie," zahundral a posunul sa k stene, čo bol jeho spôsob pozvania, aby sa k nemu pritisla a zobrala ho do náručia.
Psíča vedľa postele zakňučalo a oprelo si studený ňufák o jej nahé lýtko.
"Prečo odo mňa odišiel, mami?" ozvalo sa plačlivo z vankúša.
"Jakubko, otec neodišiel od teba, odišiel odo mňa. Má ťa rád, pozri, dal ti aj Denyho. Vieš, že ja som psíka nikdy nechcela, aj keď si po ňom túžil."
"Tak prečo k nám niekedy nepríde na obed? Alebo na večeru? Prečo ho nezavoláš?"
Tak rada by to urobila, tak veľmi chcela pozliepať ten jeho rozbitý svet, vrátiť sen o milujúcich sa rodičoch, no potom si spomenula na tú poslednú hádku a v ústach pocítila príchuť žlče.
Nástojčivé zakňučanie našťastie odsunulo akúkoľvek jej odpoveď na neurčito. Pozrela sa na psíča, ktoré ku kňučaniu pridalo zvláštny tanec.
"Jakubko, Deny chce ísť von, čo keby sme išli spolu?" povedala veselým hlasom. Prudko sa k nej otočil. "Ty by si išla? Ukážem ti, čo som ho naučil, áno?"
Radostne prikývla.
Lampa pred domom nesvietila a nebo bolo tmavé, no vietor bol teplý ako dlaň, ktorú jej syn spontánne vložil do ruky. Deny sa oprel do vôdzky tak silno, že museli niekoľko krokov pobehnúť.
"Bol si s ním na obed von?" spýtala sa skúmavo.
"Bol, ale dnes je nejaký čudný. Stále kňučí..."
No už len to nám chýba, aby ochorel, pomyslela si vyplašene. Choroby ju desili. U detí, aj u zvierat.
"Čo je s tým psom?" vykĺzlo jej z úst, keď Deny odrazu zavyl a vrhol sa dopredu ako záprahový pes. Jej slová ešte viseli vo vzduchu, keď sa za nimi ozval výbuch a rinčanie skla. Vera sa obrátila ako v spomalenom filme a alarmy áut začali jačať ako pomätené.
"Mami?" ozval sa Jakub prestrašene a stisol jej silno ruku. Neveriacky sa dívala na dieru, ktorá sa černela v okne nad ich bytom, a skôr, ako pochopila, čo sa stalo, ozval sa vedľa nej muž, ktorý práve vystúpil z tmavého terénneho vozidla.
"Asi vybuchol plyn... To je u vás?" overoval si opatrne, keď sa zadíval do jej zblednutej tváre.
"Nie, nie, u nás, u susedov," odpovedala automaticky.
"To máte šťastie," prisvedčil muž, "ale asi vám vybilo všetky okná."
Vere prešiel mráz po chrbte, Jakubova posteľ bola pod oknom. Keby nešli na tú prechádzku... Raz videla na pohotovosti dieťa dorezané sklom. Naprázdno prehltla.
"Mami, on to cítil," prehovoril Jakub s bázňou v hlase a vystretou rukou ukázal na psa. "Hovoril som ti to, no ty si mi neverila."
Dívala sa nechápavo do synovej vzrušenej tváre, tá hádka sa zdala tak dávno!
"Vidíš, ako dobre, že mi ho ocko kúpil a zachránil nás? Teraz ho už pozveš na obed? Aby sme boli zase spolu..." spýtal sa prosebne.
Bez slova prikývla.
Detské sny sú privzácne, aby ich dospelí nezmyselne ničili.
Na konci ulice sa objavila húkajúca sanitka...





Tamara Tainová sa podujala bojovať proti nezmyselným konvenciám a predsudkom, no najmä proti krutosti a netolerancii v nás. Na svojom konte má tri knihy - Je to inak, mami... To prejde a Nemôžem ti povedať viac, ktorými potvrdzuje svoje predsavzatie otvárať témy, o ktorých sa v spoločnosti mlčí.
Tamara je zároveň autorkou tohto projektu.